Zvyknem hovorievať, že najväčším rozdielom medzi úspešným a neúspešným človekom je, že ten úspešný bol viac krát neúspešný. Inými slovami, tí úspešní ľudia zrejme padali rovnako ako ostatní, no minimálne o jeden krát viac vstali.

Pričom ak hovorím o úspechu a úspešnom človeku, tak myslím v prvom rade na človeka, ktorý si plne uvedomuje, že ide vo svojom živote smerom, ktorým chce ísť.

Myslím na úspech v zmysle mať jasnú perspektívu svojej budúcnosti a vnímať sám seba v živote ako v procese, v ktorom buď napredujeme, rastieme, zlepšujeme sa, alebo upadáme a nie sme úspešní. A to aj napriek zdanlivosti úspechu, ktorý v dnešnej dobe klamlivo predstavuje auto, z ktorého človek vystúpi, alebo dom, v ktorom žije, či veľkosť jeho bankového účtu. Osobne poznám dosť ľudí, ktorí toto všetko majú a zdanlivo vyzerajú úspešne. Keď sa však s nimi dostanete do blízkeho kontaktu, tak zistíte, že sami seba vôbec nepovažujú za úspešných, častokrát sú nešťastní, lebo im niečo v niektorej oblasti života chýba, nie je to naplnené tak, ako si predstavovali. Niekedy je tých oblastí viac a väčšinou sú pre vonkajšieho pozorovateľa neviditeľné-skryté. To je presne o zdanlivosti a skutočnosti toho, čo vidíme. Samozrejme je to aj o zdanlivosti a skutočnosti toho, čo iní vidia, keď sa pozerajú na nás…

My sme sem do tohoto života prišli niečo premeniť, sme premieňači. Najprv premieňame seba, čo je to najťažšie a potom sa môžeme pustiť do premieňania druhých. Lepšie povedané, pomôcť im k ich vlastnej premene, nasmerovať ich na ich vlastnú cestu svojho napredovania. Prirodzene iba tých, ktorí sú na svoju premenu pripravení a sú ochotní prekonávať prekážky. Prekážky, ktoré v sebe ukrývajú slobodu.

Áno, slobodu priatelia! Lebo nárast našej slobody znamená našu zvýšenú schopnosť vytyčovať si nové ciele, siahať k vyšším métam a mať jasnú perspektívu budúcnosti. Budúcnosti, v ktorej je viac svetla, viac porozumenia a viac radosti. Budúcnosti, v ktorej sme viac sami sebou, nepotrebujeme sa s nikým porovnávať a súperiť, ale navzájom sa prijímať a spolupracovať v prospech všetkých. O tom je sloboda, nie o tom, či môžeme niečo povedať, alebo si niečo kúpiť. Sloboda je o možnostiach voľby, o možnosti sa rozhodnúť, čo urobím so svojim životom. Ak niekto nie je ochotný prekonávať prekážky, alebo sa snaží žiadne nemať tým, že sa im vyhýba, tak okrem toho, že to nedokáže, zrejme máme do činenia so značne zotročeným človekom bez snov, uviaznutým v realite života, ktorý už nevníma, že na krásnom modrom nebi žiari teplé slniečko. Jeho svet je ponurý, plný nepredvídateľných okolností a budúcnosť je neistá, prípadne v rukách niekoho iného.

Bez perspektívy budúcnosti žijú neslobodní ľudia nešťastný život s myšlienkami na minulosť. Tí, čo sú na tom trocha lepšie, sú schopní žiť tu a teraz, alebo ako sa vraví, užívať si život. No keď sa pozrieme bližšie, tak vidíme, že je to iba skrývaný strach z pohľadu do budúcnosti, lebo tam nič nevidia a boja sa jej nepredvídateľnosti. Je iba málo ľudí s jasnou predstavou budúcnosti s pohľadom upreným do nej. Sú to snílkovia, či snívači snov o lepšej budúcnosti. Je jedno, ako to nazveme – sen, túžba, vízia. Dôležité je, že je to niečo v budúcnosti, kvôli čomu sú ochotní ráno vstať a niečo v priebehu dňa urobiť. Aj keď iba malý krôčik. Bez ohľadu na veľkosť činu tu však už začíname hovoriť o ochote prekonávať prekážky.

Samozrejme by sme mohli hovoriť o správnom stanovení cieľa, aby bol „reálny“, iným slovom dosiahnuteľný. Do tejto hĺbky sa však nechcem dostať, to je možno téma na inokedy. Teraz mi ide skôr o to mať niečo, čo chcem v budúcnosti byť, robiť, alebo mať. Niečo, na čo keď pomyslím, tak mám husiu kožu a slzy v očiach. Niečo hodnotné pre mňa, niečo, čo mi nikto nedokáže znehodniť a ak sa o to niekto pokúsi, tak sa naňho usmejem, podám mu ruku, poprajem mu veľa úspechov a idem od neho preč. A potrebujem to mať trvale pred očami a ísť za tým. Dokonca bez ohľadu na to, či to dosiahnem. Ako hovorí prastará, známa múdrosť: Cesta je cieľ.

Život je o prekonávaní, o radostnom prekonávaní prekážok, ktorých jediný účel je nás posilniť, aby sme sa stali lepšími, silnejšími, schopnejšími vo všetkých jeho oblastiach. Nemyslím prekonávanie vonkajších okolností a situácií, ktoré sú mimo nás. Tie tam tiež sú, no na ich prekonanie môžeme často využiť skúsenosti a pomoc iných, prípadne siahnuť po overených a funkčných nástrojoch na ich zvládnutie. To skutočné prekonávanie je o prekonávaní toho, čo je v nás samých, o čom mnohokrát nevie nikto iný, iba my sami. O prekonávaní toho, čo nie je vidieť na povrchu, ale sa prejavuje v našom konaní, v našom prístupe k iným, v našej nálade, v našej energii. O prekonávaní našich rokmi zabehnutých a ťažko meniteľných návykoch, hľadiskách a spôsoboch uvažovania, ktoré nám boli vštepené, alebo sme ich odpozorovali na dospelých ešte v našej mladosti.

Ak niekto neprekonáva, nerastie a nemôže byť ani slobodný, ani šťastný. Ak niekto prekonáva, tak vtedy keď prekonáva a uvedomuje si, že prekonáva, tak je šťastný. Možno sa trápi, možno zažíva bolesť, ale vie, že je na správnej ceste. Viete, ak niečo nebolí, tak sa zrejme ani nič nezlepšuje. Ak Vám ide niečo už samé, ako sa vraví „ľavou zadnou“, môžete si byť takmer istí, že sa v tom nezlepšujete a nie ste ďaleko od momentu, keď v tej oblasti začnete upadať.

Dôležité pri prekonávaní je však nepozerať na to, že nám niečo na začiatku nejde, že sa nám v tom nedarí a hneď neuspievame. Vôbec to netreba skrývať, či hanbiť sa za to. Treba sa do toho zaľúbiť ako do procesu sebazlepšovania a rastu. Proste si byť vedomí hodnoty uvedomenia, že v sebe niečo meníme. Dokonca nezávisle na rýchlosti tejto zmeny, lebo dôležitý je ten proces samotný a nie rýchlosť, ktorou prebieha. V niektorých oblastiach tejto premeny budeme potrebovať viac pokusov, viac času ako v iných. A niekto iný bude potrebovať padnúť viac razy a znova vstať v oblasti, ktorú sme my zvládli pomerne rýchlo. Je to jedno, dôležité je, že napredujeme a že vieme, že napredujeme.

Osobne nepoznám lepší pocit, ako keď sa fyzicky unavený, vyčerpaný, niekedy odmietnutý a sklamaný, inokedy so skvelým pocitom víťazstva a úspechu vraciam neskoro večer domov z „misie“, v okolitých príbytkoch je už tma, lebo ostatní „normálni“ ľudia už predsa spia, prípadne sa z niektorých oblokov šíri modrastá žiara televíznych obrazoviek a ja si jasne uvedomujem, že som na správnej ceste, že napriek vyčerpaniu a únave robím niečo, čo mňa a mojich blízkych posúva vpred do lepšej budúcnosti.

Považujme teda svoje pády za normálne, za súčasť nášho napredovania. Nepovažujme ich za niečo, čo musíme skrývať, či sa za to hanbiť. Prijmime ich ako súčasť svojho života, v ktorom vďaka nim napredujeme. Učme sa z nich, zabávajme sa na nich, len po niektorom nezostaňme ležať ako obete, ktoré obviňujú svoje okolnosti za to, že tam ležia a tvrdia, že sa už nedá.

Prajem Vám skvelé padanie a následné vstávanie!