V sobotu počas uplynulého víkendu som na stretnutí s našimi rodinnými priateľmi debatoval s priateľom na zaujímavú tému. Išlo o výchovu detí a akým dielom sa na nej podieľajú rodičia a starí rodičia. Do debaty som okrem iných myšlienok vniesol aj hľadisko z názvu môjho dnešného článku. Jeho zdroj si už nepamätám, no napriek uvedomeniu, že pred 30 rokmi by som s tým zrejme mal problém, dnes sa s ním do značnej miery stotožňujem.

Názor môjho o 27 rokov mladšieho priateľa, otca dvoch krásnych detí vo veku 7 a 5 rokov bol, že to mohla byť pravda v dobe, keď sa sobášili veľmi mladí a teda nezrelí ľudia, ktorí často nemali ešte ani dvadsať. Títo mladí, neskúsení ľudia preto potrebovali pri výchove detí svojich rodičov, resp. starí rodičia viedli svoje vnúčatá a odovzdávali im cenné rady a múdrosť, kým sa rodičia ich vnúčat ešte stále učili a zreli. No ale v dnešnej dobe, keď sa berú už zrelí, životom ošľahaní dvadsiatnici, alebo aj tridsiatnici, tak to už pravda nie je.

Svojho priateľa som pozorne počúval a jeho hľadisko mi v tom momente dávalo zmysel. Tak som mu ho potvrdil a ani neviem ako, naša debata sa pobrala iným smerom. Už sme sa k tejto téme nevrátili. Mne však celá vec stále vŕtala hlavou a dnes som nad ňou premýšľal a následne napísal aj tento článok.

Vôbec nechcem spochybňovať znalosti dnešných mladých ľudí, ich hľadiská, či akokoľvek súdiť ich názory. Dokonca si aj na našich deťoch uvedomujem, že v porovnaní s nami sú v niektorých oblastiach oveľa ďalej, ako sme boli my v ich veku. Avšak múdrosť našich rodičov nadobudnutú rokmi ich osobného pozorovania, ktorú si my, ich deti často uvedomujeme príliš neskoro, sa jednoducho nedá ničím nahradiť. Už nehovoriac o tom, že dnes, keď sme s mojou manželkou Evkou už bližšie k 60-tke ako k 50-tke, stále si trvale uvedomujeme naliehavosť nášho trvalého osobného vzdelávania, rozvoja a rastu, lebo si uvedomujeme, čo všetko ešte nevieme. Takže dozrievanie je zrejme celoživotný proces a vo vzťahu k našim rodičom sa považujeme doslova za požehnaných, že máme pri sebe múdrosť a skúsenosti našich rodičov – pokročilých 80-tnikov.

Preto budem naďalej zastávať hľadisko z názvu môjho dnešného článku nezávisle na veku rodičov vychovávajúcich svoje deti. To, čo vie odovzdať našim deťom ich dedo, alebo babička je veľmi vzácne a hodné úcty!

Zaujímavé hľadisko poskytuje slovo rodina v ruštine. Je to slovo семъя (čítaj semjá), ktorého základ je číslo sedem семъ (čítaj sem). Prečo sedem? No predstavte si, sú to starí rodičia, rodičia a ich tri deti!

Teším sa na Vaše hľadiská, názory a pozorovania.